A tak tu sedím v kuchyni zaliatej slnkom a vytešujem sa z jeho ostrého jasu. Mysľou mi blúdi myšlienka. "Prečo až teraz?" Áno! prečo až teraz keď horúčka zaplavila moje telo a ovláda moju hlavu, prečo až teraz vnímam život ako by som iba pred chvíľkou do neho precitol.
Pocit vykročenia z tunelu, presne ten pocit ako keď zo sivej monotonnej jednotvarnosti, vstúpi človek do farebného sveta. Zažil som to pred veľa rokmy keď som z kasární vyšiel do mesta a zbadal pestro oblečené dievčatá. A presne ten pocit mám teraz. Ako keby moj život v posledných rokoch bol iba prechádzkou v monotonnosti obživy a uspokojovania primitívnych potrieb.
Zdá sa že všetko je iba otázka pohľadu. Všimol som si to až teraz keď mám možnosť pohľadu z odstupu času, keď beh času je srazu podstatnejší ako to čo budem zajtra jesť.
Je mi krásne tu v tejto slnkom zaliatej kuchyni, sedel by som tu snáď naveky. Len či by nestalo to iste a či by aj táto kuchyňa nezmenila svoj tvar na sivy tunel bez iskry zmeny?
A presne preto píšem tento text, aby som nezabudol, aby som si neskôr, sediac v tunely, spomenul, že všetko je len otázka pohľadu a všetko sa dá zmeniť. Treba sa len vedieť na veci pozrieť z inej strany a nie vždy to musí byť horúčka a choroba čo nás prikvačí do postele a prinúti pozerať sa na jasné steny izby, kde sa tiene pomaly posúvaju zatiaľ čo náš mozog rozmýšla, kde sme sa to hnali včera a kvôli čomu.