Stále je leto aj keď teraz nad ránom o pol siedmej je iba deväť stupňu nad nulou. Ale o inom som chcel.
Snívalo sa mi že sa prechádzam v topoľovej aleji. Po ceste ktorá sa vynie vedľa týchto vysokých a štíhych stromov. Ako vo Francúzsku, na fotkách od Cartier Bresson.
Napadlo ma však, že také aleje už asi vo Francúzsku nie sú. Už asi všade ľudia čo majú za cieľ zisk a ich denný chlieb je chamtivosť, tieto aleje predali na drevo. Už asi aj tam, postavili asfaltovú cestu, kde výrastkovia vychovaný takým istým smerom, so záľubami v honobení majetku, jazdia na motorkách a nedajú kľud prírode a ani ľudom.
A tak ma napadlo, možno môžem takú alej nájsť na Slovensku. Však aj pri mojej škole, spolu so mnou, vyrastali topole. A kto vie, aj tie sú už isto vyťaté. Ani by som sa tam radšej nešiel pozrieť. A aleje na Slovensku, predpokladám ten istý príbeh.
A či hádam v Čechách? Nejaká zabudnutá vesnička, kde turista nezablúdil a do Prahy ďaleko?
Kto že ho vie? Všetko sa točí okolo mám, mal som, budem mať a topole nie sú z toho hľadísk podstatné. že by nikoho nenapadlo že topole sú krásny balzam na dušu? Že taká prechádzka, hoc iba v sne, je zážitok ktorý dušu človeka povznesie na úroveň z ktorej, drevo a majetok je úplne nepodstatný.